RTVS: "Ľudia netušia, čo sa vo vnútri deje"

Autor: Ľubomír Lintner | 17.5.2017 o 8:32 | (upravené 24.5.2017 o 0:22) Karma článku: 8,31 | Prečítané:  2975x

Dlhodobé postoje predsedu parlamentu a premiéra k verejnoprávnemu médiu prekročili latku únosnosti a nepochybne vytvorili už dopredu nevďačnú a odmietavú atmosféru pre možných nástupcov súčasného riaditeľa Václava Miku.

Akoby jednotliví kandidáti, či už Z. Ťapáková, J. Rezník, F. Flašík, P. Abrahám, M. Ruttkay a ďalší, mali v hlave iba jediný cieľ - pretvoriť súčasný RTVS na niekdajší "obraz I. Kubiša a H. Pravdovej". Poznám každého z kandidátov, o ktorých sa dá v realite parlamentného diania uvažovať, aj ako o reálnych adeptoch pre vrcholový manažérsky post verejnoprávneho média, a som presvedčený, že ani jeden by sa tou cestou nevydal. Väčšina autorov textov k RTVS akoby zabudla, že aj súčasný riaditeľ V. Mika je produktom slovenského variantu vnímania verejnoprávnosti. Realistický postoj som zatiaľ zaregistroval u režiséra M. Homolku, politológa E. Chmelára, exposlankyne a spisovateľky G. Rothmayerovej. O širších súvislostiach verejnoprávnosti, o vzťahu politickej moci a novinárov som napísal viacero textov, ostatný raz v novembri minulého roka (tu), tentoraz si chcem osobitne všimnúť spravodajstvo. Nepochybne na jednej strane je vidieť na televíznej zložke verejnoprávneho média celkový pozitívny posun v programovej skladbe (pri Dvojke ide o reálnu zásluhu jej šéfky M. Gajdošíkovej), na druhej strane však treba vnímať aj to, že progres televíznej zložky má odraz na stagnácii tej rozhlasovej, pretože tá od začiatku spojenia (bolo robené bez potrebnej analýzy a prípravy len s politickým cieľom odstaviť z pozície vtedajšieho riaditeľa STV Š. Nižňanského) ťahá za kratší koniec. Áno, všetky číselné údaje o náraste sledovanosti, na ktoré sa odvolávajú autori článkov k situácii okolo RTVS, sú pravdivé, ale tie nič nehovoria, či všetky urobené kroky v riadení boli profesionálne. Pritom si treba uvedomiť, že ten nárast sledovanosti sa porovnáva s obdobím, keď verejnoprávne médium bolo vo vnímaní divákov v podstate na dne. Pri pozitívnej zmene si však treba uvedomiť slová režiséra M. Homolku: "Televízia bola v takom dezolátnom stave, že stačilo pozametať a už sa začalo blýskať. Na konci piateho roku Václava Miku je verejná televízia malou Markizou. Vyhýba sa kauzám, ktoré súvisia so súčasnou mocou." Obdobie V. Miku treba posudzovať najmä z pohľadu, že väčšina toho obdobia bola za jednofarebnej vlády SMER-SD, pod kuratelou ministra M. Maďariča, ktorý umožnil financovanie programu nielen cez Zmluvu so štátom (tretina celkového rozpočtu), ale aj cez rôzne fondy súvisiace s audiovizuálnou tvorbou. Za takých podmienok by programovo úspešne obstáli aj iní manažéri. „Ani ten najschopnejší by neobstál, ak by nemal pri nevyhnutných turbulenciách páperovú podušku, a to nielen vo forme bezpečného toku peňazí, ale aj nezasahovania do vysielania,“ konštatovala k téme spisovateľka G. Rothmayerová v rubrike Názory denníka Pravda.

KTO URČUJE DRAMATURGIU?                                                                                                 Dôsledkom vyjadrení A. Danka a R. Fica je situácia, že mediálny mainstream a časť odbornej verejnosti najmä z oblasti filmových a dokumentárnych projektov vytvorila atmosféru, akoby obdobie pôsobenia V. Miku na vrcholovej manažérskej pozícii bolo etalónom a príkladom verejnoprávnosti. Nie je to tak. Treba si pripomenúť, že bol zvolený v parlamente len hlasmi poslancov SMER-SD. Na konci roku 2012, pár mesiacov po nástupe, rozhodol nový manažment televízie o zrušení relácie Doslova, čo sa udialo po odvysielaní témy o plánoch SMER-SD na zavedenie jednej zdravotnej poisťovne. Ministerstvo odmietlo poslať do debaty svojho zástupcu, s moderátorkou A. Paulínyovou už bol aj dohodnutý inštitút prázdneho kresla, ale práve po telefonátoch členov vedenia napokon prišiel namiesto ministerky Z. Zvolenskej vtedajší štátny tajomník V. Čislák. V relácii argumentačne pohorel, nasledovali sťažnosti zo strany ministerstva, jednak riaditeľovi V. Mikovi a jednak na Radu pre vysielanie a retransmisiu – a nové vedenie sa rozhodlo reláciu zrušiť. O nepredĺžení zmluvy na vysielanie relácie Pod lampou na začiatku roku 2015 by sa zasa vedel porozprávať príbeh Š. Hríb. Aj za zmenou moderátora v relácii O 5 minút 12, ktorá sa udiala 10. novembra 2013, M. Strižinec vystriedal M. Jančkárovú, nebola len snaha priniesť akýsi nový prvok v podobe mužského moderátorského elementu, ale v pozadí aj tlaky z mediálneho zázemia SMER-SD. Napokon aj to, že diváci videli diskutovať R. Fica striedavo len s J. Figeľom a B. Bugárom malo rovnaký prameň. V súvislosti s dianím okolo relácie Doslova som v novembri 2012 V. Mikovi napísal obsiahly mail, v rámci ktorého som ho upozornil aj na skutočnosť, že podnet na RVR podáva komunikačný odbor ministerstva. To som považoval za absolútne nenáležité. Reťazec, keď rezort vytvára komplikácie už pri príprave relácie a následne po nej je iniciátorom sťažnosti na odvysielanú reláciu, je účelovým konaním so snahou zasahovať politicky do prostredia tvorby publicistiky v konkrétnom médiu. V. Miku, som vtedy upozornil  aj na moment, ktorý súvisí s ovplyvňovaním média zo strany politickej moci. Komunikačné odbory ministerstiev a tlačové odbory politických centrál sa v posledných rokoch veľmi intenzívne dostali do pozície, keď majú výraznú snahu určovať dramaturgiu a obsah spravodajských šotov a publicistických relácií prostredníctvom výberu uvoľňovaných informácií a určovaním personálneho obsadenia diskusných relácií. Najmä dramaturgovia diskusných relácií sú niekedy pod tlakom, ako zabezpečiť účasť tých ľudí, ktorí sú k danej téme najkompetentnejší, pretože pracovníci komunikačných odborov rezortov a tlačových odborov politických centrál sa snažia určiť, kto s kým bude vlastne v danej relácii diskutovať. Mail zostal zo strany V. Miku bez reakcie. Uvedený moment si pred pár dňami v komentári pre Denník N všimol aj redaktor Trendu M. Gonda: „Výzvou je aj otvorená komunikácia o tom, ako sa vyberajú hostia a témy do politickej diskusie O 5 minút 12. Prečo nie sú možné duely istých politikov? Kto ustupuje? Ak myslíme naozaj na diváka, s touto „diplomaciou“ treba skončiť. Je trápne predstaviť si, že tento systém možno umožňuje, že sledujeme diskusiu, ktorá vlastne mohla mať úplne inú tému i hostí, ale to vedia len „vyvolení“.“                                                                                                                                               V spomínanej diskusnej relácii vytvárajú okolo politikov neprimeranú rovinu nadradenosti aj tým, že keď pozvú do diskusie k téme odborníka, posadia ho mimo hlavného diskusného stola. Ostatný raz to bolo v nedeľu 23. apríla, keď s moderátorom M. Strižincom sedeli minister J. Richter a poslanec M. Belavý a T. Malatinský, prezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR sedel v tom istom štúdiu pri inom stole. Je to neúcta k hosťovi, ale z pohľadu vnímania divákom vznikajú doslova úsmevné momenty, keď sa moderátor opýta hosťa a účastníci diskusie pri hlavnom stole si potom otáčajú hlavu za hosťom niekde do neznáma. V relácii Otázky Václava Moravca v ČT sedia aj odborníci k téme pri stole s politikmi.

BOKOM OSTÁVA POSÚDENIE ŠEFA SPRAVODAJSTVA                                                                   Budem sa však viac venovať spravodajstvu, lebo to som naozaj podrobne sledoval v podstate počas celého obdobia V. Miku a riaditeľa Sekcie spravodajstva, športu a publicistiky L. Dika. Čerstvý držiteľ Novinárskej ceny za najlepší analytický text D. Mikušovič pri posudzovaní Správ RTVS (tu) si veľmi zjednodušil celú situáciu porovnaním dvoch relácii z 25. apríla tohto roka a rovnakého dňa spred piatich rokov. Naozaj na prvý pohľad je to úplne o inom, ale to je predovšetkým dôsledok nového vizuálu a technologického posunu, ktoré umožňuje virtuálne štúdio. Pre posúdenie manažovania spravodajstva si mal D. Mikušovič pozrieť skôr reláciu z obdobia, keď už bolo v televízii nové vedenie, napríklad zo 17. decembra 2012, keď sa začalo vysielať z nového štúdia a v novom formáte 16:9 a posúdiť, či sa niečo zmenilo v realizácii samotných spotov. D. Mikušovič vidí modernosť v jednom moderátorovi, oproti pôvodným dvom, ale tento pozitívny počin sa nevznikol na základe manažérskeho nápadu, ale „zrodil sa“ ako dôsledok odchodu jednej z moderátoriek na materskú dovolenku. Dôkaz napokon ponúka samotné praktické uskutočnenie tohto kroku. Tri týždne najskôr moderoval sám len L. Bajaník od piatka do nedele, od pondelka do štvrtka to zostalo v dvojici J. Štefánková, V. Stankay. Jeden z piatkov však vyvstala nevyhnutnosť poslať Ľ. Bajaníka urobiť rozhovor v angličtine so zahraničným respondentom, v ten deň odmoderovala sama J. Štefánková, zvyšok víkendu Ľ. Bajaník, od pondelka diváci znova videli dvojicu J. Štefánková, V. Stankay a až po ďalšom týždni napokon už začali moderovať jednotlivo. Späť k hodnoteniu D. Mikušoviča. Jeho porovnanie vychádza iba z vnímania moderátorského úvodu relácií, ale necháva bokom pohľad na reláciu ako celok. Keby to urobil, tak by zistil, že práve v ten deň 25. apríla sa nezačali Správy o 19.00 hod. spotom o kauze otvárania listov v parlamente, ktorá bola v daný deň informáciou číslo jeden, ale začiatok relácie patril informácii, ktorá sa tykala rozsudku nad vodičkou, ktorá jazdou pod vplyvom alkoholu spôsobila smrť mladej 22-ročnej dievčiny. Týždeň predtým, keď bol v Bratislave Pochod proti korupcii, tak úvodný spot patril prebratej informácii denníka SME o zadržaných pozemkoch pod areálom US Steel. A hoci som sa neskôr dozvedel, že to v tomto prípade bolo zapríčinené zlyhaním techniky, tak profesionálne to vo vysielaní malo vyzerať tak, že moderátor mal informáciu o Pochode na začiatku relácie povedať a zároveň dodať, že sú technické problémy na mieste podujatia a hneď po ich odstránení slovo dostane redaktor. Aj prístup D. Mikušoviča k hodnoteniu situácie v RTVS dokazuje, že prioritou pre posúdenie situácie okolo verejnoprávneho média sú najmä politické postoje predsedu parlamentu a predsedu vlády. Úplne bokom ostáva hodnotenie, či L. Diko je z pohľadu profesionálneho (realizácia relácií) aj ľudského (zverejnená sms komunikácia) správnou osobou na dôležitej pozícii. Na škodu veci. V súvislosti so stupídnymi výrokmi politikov k verejnoprávnosti averzia voči zmene vedenia ovládla aj samotnú redakciu spravodajstva. Z. Hanzelová v jednom z rozhovorov vyjadrila obavu, že „ak to niekto sekne, síce zmiznú chyby, ale ľudia nebudú dostávať ani kvalitné správy“, čo vyvoláva dojem, akoby nejaký iný šéfredaktor ako je L. Diko redakciu už nedokázal viesť profesionálne. V inom rozhovore k téme poznamenala: „Ak sem teraz ktorákoľvek z politických strán dosadí riaditeľa a príde zásah do mojej nezávislosti, okamžite dávam výpoveď.“ Jeden z kandidátov na pozíciu riaditeľa RTVS, J. Rezník na margo toho pripomenul: „Mocenské zásahy do obsahu nie sú v poriadku, ale prejudikovať niečo vopred je nezmysel. Je to ako povedať, že všetko, čo my tam robíme, je dokonalé a ktokoľvek by nám chcel k tomu niečo povedať, zasahuje do našej práce.“ Nepochybne, ak by malo prísť rovnaké obdobie, ako keď bol  riaditeľom I. Kubiš a šéfredaktorkou spravodajstva H. Pravdová, dostalo by verejnoprávne médium poriadny úder, ale nemám pocit, že tí z dvanástky prihlásených, ktorí môžu reálne uvažovať o zvolení, by sa na takú cestu vydali. Treba si tiež uvedomiť, že pokiaľ sa bude voliť riaditeľ a kontrolná rada v parlamente, tak to bude vždy politická voľba, dôležité je, ako bude pracovať samotný tím spravodajstva. Viacerí jednotlivci v tom tíme ukazujú svoju novinársku perspektívu, ale ak sa majú posunúť v kvalite realizácie, musí tam prísť nový šéfredaktor. A je jedno, či z politickej hry v parlamente vyjde ako víťaz V. Mika alebo niekto iný. 

RTVS PRÍKLADOM PRE SVET?                                                                                                              L.Diko na nedávnom rokovaní Rady RTVS poznamenal, že verejnoprávne médium je jedným z mála médií, ktoré ide opačným smerom, ako sú celosvetové trendy. „Celosvetovým trendom je pokles dôvery, sledovanosti a čítanosti tradičných médií, pričom spravodajstvo RTVS má vzostupnú tendenciu,“ konštatoval L. Diko. Keď som si prečítal tie slová, neveril som vlastným očiam. Keby totiž platilo uvedené konštatovanie, tak by sa nepochybne manažéri svetových médií drali kľučky v areáli Mlynskej doliny, aby si prišli pozrieť príkladné vysielanie toho slovenského. L. Diko však podľahol nadšeniu z čísiel piplmetrov a prieskumu objektivity bez kritického prístupu. RTVS nie je žiadnym príkladom profesionálneho vysielania v spravodajstve. Stačí si zvoliť vysielanie Udalosti ČT a hneď by sme videli rozdiel. Podľa Komplexnej správy o činnosti Sekcie spravodajstva, športu a publicistiky RTVS, ktorá porovnáva vývoj v tejto oblasti počas uplynulých štyroch rokov pôsobenia súčasného manažmentu, v roku 2015 minulo verejnoprávne spravodajstvo (spolu televízia aj rozhlas) na svoju činnosť necelé štyri milióny eur, v samotnej Českej televízii to bolo zhruba 13 miliónov eur. Nejde však iba o rozdiel vo financiách, rozdiel vidieť v realizácii jednotlivých spotov a to už nie je dôsledok rôznej výšky financií, ale toho, akým spôsobom sa redakcia manažuje. Jeden príklad z mnohých, na ktorý som viac razy upozornil. Ide o spôsob prezentácie výsledkov prieskumov volebných preferencií politických strán. V spravodajstve verejnoprávneho média stále informujú iba o percentách, ale oveľa výraznejšiu výpovednú hodnotu pre diváka má prepočet na mandáty. Divák si vie v tej chvíli porovnať aktuálny prieskum so stavom v parlamente a z toho vyplývajúce trendy podpory jednotlivým politickým stranám. V spravodajstve Markízy, JOJ a TA3 si to šéfredaktor a editori uvedomujú, v RTVS, žiaľ, stále prezentujú len percentá. Dalo by sa povedať, že ide svojím spôsobom aj manipuláciu divákov, pretože percentá ukazujú, že sa poradie politických strán nemení, ale pri počte mandátov je rozdiel vidieť.

RANNÉ SPRÁVY - MANAŽÉRSKY KROK S OTÁZNIKMI                                                                 Napriek tomu, že slovenské verejnoprávne médium trpí nedostatkom financií, čo sa prejavuje aj v personálnom obsadení, tak sa L., Diko rozhodol ísť cestou extenzívneho rozvoja. Namiesto skvalitňovania hlavnej spravodajskej relácie a relácie Správy, komentáre rozhodol o vysielaní Ranných správ naživo. Najskôr 7. septembra 2015 v rozsahu 30 minút a pred pár týždňami 13. marca prišlo predĺženie na 60 minút. Je to na úkor existujúcich ľudských aj technologických zdrojov, napokon otáznik nad týmto manažérskym počinom vyvolával aj fakt, že v v dňoch, keď sa začalo vysielať hodinu, spravodajstvo uverejňovalo výzvu na prihlasovanie záujemcov na pozície redaktor a editor. Z rannej relácie sa stal formátový hybrid, keď sa z toho stal viac magazín, ako spravodajstvo. Dramaturgicky autori rozdelili hodinovku na tri 20 minútové bloky, ale prvý mesiac ukázal, že dodržanie je veľmi náročné a medzititulky, ktoré jednotlivé bloky rozdeľujú časovo "plávu", už boli aj v 16. minúte, ale aj 25. minúte. Divák tak naozaj nevie, kedy môže prísť k obrazovke, aby mal aspoň malý predoklad, že zachytí niektorý zo spravodajských úvodov. Akoby si vo verejnoprávnom médiu neuvedomovali, že ranný čas je z pohľadu vnímania médií skôr rozhlasový ako televízny. Keď takéto rozhodnutie vznikne na pôde média, ktoré má pod strechou rozhlas aj televíziu, tak si musíte dať výrazný otáznik nad uvažovaním manažmentu. Kto má ráno čas sadnúť si k televízoru a vnímať sedem minútové rozhovory? Ale vyskytli sa už aj dlhšie, rozhovor s eurokomisárom Šefčovičom bol dokonca v dvoch častiach (11+8 minút). A keď už by v RTVS mohli využiť ranný čas a ukázať profesionalitu, tak príležitosť zostala nevyužitá. V piatok 7. apríla sa už od skorého rána stal dominantnou spravodajskou udalosťou útok USA raketami na letisko ovládané vládnymi silami prezidenta Asada. Pokiaľ Česká televízia už od 5.50 hod. začala na ČT 24 vysielať mimoriadne spravodajské štúdio od začiatku s účasťou analytičky v štúdiu, popri moderátorovi bola v štúdiu aj redaktorka zahraničnej redakcie, prirodzene na nohách boli aj spravodajcovia v zahraničí. V prevedení slovenskej verejnoprávnej televízie to vyzeralo nasledovne: Moderátorský text na začiatku relácie v trvaní 1,40 min, ktorého obsahom bola sumarizácia základných faktov. K téme sa moderátor vrátil až po 20 minútach so slovami „prioritne sa venujeme aktualite, ktorou je útok na Sýriu“, pričom neuviedol, kto útočil a po zopakovaní základných faktov nasledoval telefonický rozhovor s analytikom D. Fischerom zo Spoločnosti pre zahraničnú politiku v trvaní 4 a pol minúty. Ďalších 16 minút ďalšia „všehochuť“ tém a v 43. minúte relácie moderátor privítal redaktorku zahraničného spravodajstva A. Kazlovovú, ktorá opätovne len sumarizovala základné známe fakty. Bola v štúdiu dve minúty. Editorsky a dramaturgicky to bola z pohľadu spravodajskej profesionality veľmi zlá práca. Podobne to bolo vo štvrtok 20. apríla, v deň hromadnej havárie viac ako 50 vozidiel s 24 zranenými  na diaľnici D1 pod medzi Spišským Štvrtkom a Popradom. Pre autorov a realizátorov relácie to však nebola prioritná informácia. Pri hedlajnoch zaradili na prvé miesto o rokovaní Akreditačnej komisie ku kauze zariadenia Čistý deň, na druhom vypočúvanie predsedu Európskej rady D. Tuska trvalo v Poľsku 8 hodín až potom správa o uzatvorení diaľnice, aj to iba v obrazovom titulku, moderátor mimo obraz hovoril, že na cestách bolo pre zhoršené počasie viacero problémov. Rozšírené informácie nasledovali v poradí: kauza zariadenia Čistý deň, dôchodcom spred roka 2004 sa zvýšia penzie a až potom nasledovala krátka veta, že na severe Slovenska je uzatvorená diaľnica, ale nasledovala rozšírená správa o problémoch na cestách z predchádzajúceho dňa, o problémoch s počasím v Maďarsku, nasledovali rôzne informácie aj s priamym vstupom košickej redaktorky o rekonštrukcii električkovej trate a až v 19. minúte prišiel na rad telefonát redaktorky I. Ratkovskej, ktorá hovorila o havárii 16 až 30 aut a paralyzovanej diaľnici v obidvoch smeroch. To však nebránilo redaktorovi Zelenej vlny vysloviť informáciu, že odstraňovanie následkov nehody na D1 pri Poprade potrvá hodinu. Pri takýchto výnimočných situáciách by sa ľudia v réžii a v štúdiu mali vzájomne počúvať a neadresovať divákom informáciu z dielne NDS, keď vlastný redaktor z miesta rozsiahlej dopravnej nehody hovorí úplne niečo iné. A na dôvažok, keď som už spomenul divákov. Manažéri RTVS sa chvália nárastom sledovanosti spravodajstva v termínoch 12.00 hod., 16.00 hod. a 19.00 hod., tak pokiaľ sa týka Ranných správ divácky záujem sa príliš neprejavil. Pokiaľ reprízu večerných hlavných správ o 19.00 hod,. ktorá sa vysielala o 8.00 hod, sledovalo cca 20 až 22 tisíc divákov, tak po roku a pol vysielania polhodinových Ranných správ naživo, divácky priemer prvých 15 dní vysielania hodinovej relácie bol na úrovni cca 26 tisíc. Teleráno Markízy v tom istom čase pritiahne zhruba štvornásobne viac ľudí, relácie televízie JOJ v tom čase sleduje dvakrát viac divákov.

CHYBY SA OPAKUJÚ DLHODOBO                                                                                                   Bývalý editor spravodajstva T. Hudák oceňuje vznik Ranných správ, podľa neho sú „veľkým posunom pre regionálnych spravodajcov, pretože veľká časť obsahu stojí práve na nich a zrazu je tu priestor vyniknúť.“ Ak sa vznik Ranných správ riadil tézou, aby mali kde vyniknúť redaktori z regiónov, tak to určite nebol dobrý prístup k tvorbe programovej štruktúry, ktorej cieľom by mal byť vždy divák. Činnosť manažmentu spravodajstva by mala byť pri tvorbe relácií zameraná tak, aby dostali príležitosť regionálni redaktori aj v tých existujúcich reláciách. Manažment by sa mal skôr zamerať na skvalitňovanie práce jednotlivých redaktorov, aby pri rozhovore naživo s respondentom mali počas jeho odpovede s ním očný kontakt a nezachytil ich kamera, ako sa celý čas dívajú do svojich poznámok. Aby redaktori pri rozhovoroch neprikyvovali respondentovi spôsobom, že to vyznieva, ako keď niektorí vodiči majú na ploche pred zadným sklom kyvkajúceho psíka. Manažéri by mali udržiavať kritéria hlasových a rečových predpokladov redaktorov, lebo, nech je redaktorka akokoľvek šikovná a s peknou tváričkou, s rečovou chybou by sa pred kameru a mikrofón dostať nemala. Manažéri spravodajstva by mali pracovať aj s kameramanmi, aby boli schopní snímať nielen tradične zo statívu, ale mať kameru aj na pleci a snímať v pohybe. Aby sa nestávalo to, že keď je v relácii téma o nejakej výstave, tak divák celý čas vidí iba hovoriaceho redaktora, prípadne ešte jeho hosťa. Najčerstvejší príklad môže byť z nedávneho bratislavského autosalónu, kde redaktor M. Marušiak v stredu 26.4. začal hovoriť o európskej premiére Mercedesu triedy S, ale divák zo samotného vozidla videl akurát vzdialené kontúry za redaktorom. Úplne rovnako to vyzeralo pri vstupe redaktorky Z. Navrátilovej z výstavy kvetov Flora. Kamera na statíve, redaktorka sa pri rozhovore s organizátorkou výstavy z miesta ani nepohla. V profesionálnom prevedení by to však malo vyzerať tak, že redaktor sa bude pohybovať okolo auta, aj si do neho sadne. Na výstave kvetov si organizátorkou vyberieme priestory, ktoré sú zaujímavé kvetovými exponátmi. A kameraman v pohybe  to všetko sníma. Príkladne to robí v Českej televízii redaktorka Lada Kolovratová, kameraman je tam však pri vstupe v neustálom pohybe s ňou. Manažéri spravodajstva by mali komunikovať aj s režisérmi, aby nevymýšľali pre moderátorov samoúčelný pohyb v štúdiu ku kamere a pozdĺž stola, pohyb moderátora v štúdiu má zmysel, keď sa využíva naplno technológia virtuálneho štúdia a divák popri pohybe moderátora vníma aj obraz v kľúčovaných oknách. Pre moderátorov to určite nie je jednoduché naučiť sa správne zastaviť a natočiť sa ku kľúčovanému oknu, keďže sa pohybujú len pred čistou zelenou plochou, ale aj tu je dôležitý divák, jeho vnímanie a tomu sa musia prispôsobiť všetci realizátori. Ak sa investovalo do technológie, tak sa ju treba naučiť aj používať a využívať. Stačí sa tiež pozrieť na Udalosti ČT a vidieť, ako robí rozhovory s hosťami vo výreze napríklad M. Augustová. Chyby sa pri živom vysielaní prirodzene vyskytnúť môžu, ale keď sa niečo opakuje štyri roky, tak to je už jasný dôkaz zlého manažovania.

HLAVNÝM CIEĽOM BY MAL BYŤ DIVÁK                                                                                        Najnovšie sa RTVS pochválil aj ďakovným listom ministra zahraničných vecí M. Lajčáka, ktorý ocenil vysielanie RTVS počas slovenského Predsedníctva v Rade EÚ. Aj tu mi však chýba hodnotenie zmysluplnosti množstva odvysielaných hodín v porovnaní s vynaloženými nákladmi na techniku a ľudské zdroje. A ak sa sa celkove v jednotlivých rezortoch hovorí o uplatňované tézy Hodnota za peniaze, o to viac by sa mala uplatniť vo vysielaní verejnoprávneho média, ktoré pracuje s veľmi obmedzenými zdrojmi. Z Rady RTVS, ale ani zo strany novinárov som nepočul otázku, či to vysielanie bolo adekvátne vynaloženým finančným prostriedkom. To, že to oceňuje minister zahraničných vecí by pre posúdenie nemalo byť to prvoradé, veď predsa to nemôžeme posudzovať z pohľadu, či s tým bola spokojná strana a vláda. To platilo pred rokom 1989. V súčasnosti by však mal byť na prvom mieste divák a zároveň efektívne využitie financií. Z tohto pohľadu bola dramaturgia a zvládnutie relácii Ranného spravodajstva počas vlaňajšieho Predsedníctva málo profesionálne. Všimnime si napríklad 9. september, keď sa v bratislavskej Redute stretli ministri financií krajín EÚ. Nemôže byť predsa účelom špeciálnej hodinovej relácie mať eurokomisára (v ten deň P. Moskovici), či nejakého ministra za každú cenu naživo pri vstupe (v angličtine novinári používajú výraz doorstep) do Reduty, keď ešte navyše ani divák nepočuje a nemá ani prekladané otázky a nepozná kontext odpovede, ale pre diváka (ak sa teda sleduje jeho záujem) je dôležité priniesť nejaký konkrétny postoj politika k určitej téme. (P. Moskovici rozprával z pohľadu vnímania diváka bez kontextu, bez toho, aby divák vedel, kto to je, aby vedel, na čo vlastne reaguje, v časom rozpätí celkove 8 minút 15 sekúnd). Po eurokomisárovi situáciu zachraňoval moderátor M. Frindt a umne nadviazal na rozhovor s analytikom INESS M. Vlachynským využijúc jednu z odpovedí eurokomisára, ale vzápätí opätovne dostal prioritu naživo prichádzajúci minister P. Kažimír. Divák však vnímal prerušenie rozhovoru nahrubo s analytikom a bez kontextu výpoveď ministra P. Kažimíra, do ktorého sa ešte navyše miešali nejaké nepatričné zvuky a smiech zjavne z iného mikrofónu. Ak opomeniem tento neprofesionálny počin, tak následne po P. Kažimírovi by dramaturgicky profesionálne bolo, keby po jeho slovách o "svetlej budúcnosti" bol pokračoval analytik M. Vlachynský a jeho reakcia na budúcnosť Európy a nie "svetlá" budúcnosť v podaní meteorológa P. Beránka v predpovedi počasia. Nemalo by byť hlavným cieľom verejnoprávneho média urobiť si čiarku pred vládnou mocou o zabezpečení vysielania z Predsedníctva Rady EÚ, ale tým hlavným cieľom by mala byť dobrá informovanosť diváka.

MODERNÉ SPRAVODAJSTVO JE S OTÁZKOU PREČO?                                                                   Moderné spravodajstvo by nemalo vyzerať iba ako načítaný text, pokrytý obrázkami a prerušovaný synchrónmi respondentov. Ja považujem spravodajstvo RTVS realizáciou za nudné. Spravodajstvo súčasnosti nemôže už iba odpovedať na základné otázky Kto? Čo? Kde? Kedy?, ale najmä na otázku Prečo? Súčasné spravodajstvo nemôže byť prezentované bez tváre autora spotu a bez grafiky. Ak to vyhovuje viacerým autorom článkov, s ktorými sa roztrhlo vrece, tak majú latku nárokov na televízne spravodajstvo súčasnosti nastavenú príliš nízko. Úplne mimo pozornosti všetkých zostáva relácia Správy, komentáre, pri ktorej šéfredaktor L. Diko za štyri a pol roka urobil dva zásahy. Najskôr posun začiatku na 21.00 a po roku návrat na 22.00 hod. Veľmi málo. Pritom na konci novembra 2012 po rozhodnutí zrušiť Nočné správy na Jednotke (mimochodom vrátili sa v podivnom jednodňovom piatkovom variante na začiatku roka 2016) a dodaní spravodajskej časti k relácii Komentáre L. Diko pre týždenník Trend uviedol:  „Práve vo formáte, ktorý denné dianie doma aj vo svete podrobnejšie zanalyzuje, vidíme v budúcnosti potenciál a chceme ho rozvíjať,“ Autori hodnotiacich článkov o RTVS si nevšímajú v širších súvislostiach ani fakty nárastu sledovanosti hlavnej spravodajskej relácie. Pritom ide aj na konto toho, že televízia JOJ sa presunula na 19.30 hod. a Markíza na začiatku tohto roka prestala šíriť signál televíznymi vysielačmi vzduchom pre klasické antény, pritom týmto spôsobom sledovalo televízny program 12 percent domácnosti. Pri posudzovaní nárastu sledovanosti si treba všimnúť aj spôsob, ktorým komerčné televízie vysielajú spravodajstvo zo zahraničia. Je realizované veľmi povrchne, pritom práve ostatných šesť rokov práve dianie v zahraničí bolo dominantným, pritom s možnými vážnymi dôsledkami na Slovensko, či už išlo o krízu v Grécku, na Ukrajine alebo o utečencov.

PRIESKUM O OBJEKTIVITE DÁ OBJEKTIVITU?                                                                               Pokiaľ sa týka objektivity verejnoprávneho spravodajstva, autori článkov uvádzajú fakty z prieskumu agentúry median.sk, ale tiež bez skúmania, ako uvedený prieskum vzniká. "...pochybné čísla o tom, čo považujú diváci za objektívne, lebo to je rovnako nespoľahlivý argument, ako pýtať sa ľudí, ktorý politik je objektívny. Týmto sa objektivita a vyváženosť nemeria a profesionáli, ktorí nechcú byť odbornou obcou vysmiati, to veľmi dobre vedia," konštatuje k tomu politológ E. Chmelár. Pred viac ako dvomi rokmi som sa stretol s vtedajším riaditeľom agentúry Median.sk J. Bardonom, aby som sa ho opýtal na metodiku prieskumu 70 percent údajov sa zbiera metódou osobných stretnutí face to face a 30 percent údajov sa získava na základe vyplnenia dotazníka. Televízna tvorba spravodajstva je veľmi špecifickou oblasťou na to, aby sa prieskum o dôvere uskutočňoval len položením jednoduchej otázky Ktorá televízia má podľa vás najobjektívnejšie spravodajstvo?, aj keď sa pri tom dodržia základné atribúty sociologickej vzorky. U respondentov sa vôbec neskúma, či pozerajú spravodajstvo pravidelne a ani sa nežiada odpoveď, na základe čoho sa vyjadrujú o objektívnosti spravodajstva konkrétnej televízie. Objektívnosť televízneho spravodajstva môžu naozaj objektívne posúdiť iba ľudia, ktorí poznajú pozadie novinárskej tvorby v televízií a zároveň vedia posúdiť, či dianie v danom dni je adekvátnym spôsobom spracované aj v spravodajskej relácií. Ak by aj bol záujem na zisťovaní dôvery k televíznemu spravodajstvu u bežných divákov, tak by sa to muselo robiť metódou focusových skupín, pričom by sa účastníci museli oboznámiť s udalosťami konkrétneho dňa a potom následne by si pozreli hlavné spravodajské relácií jednotlivých televízií. To by však pre agentúru bolo veľmi náročné a aj finančne nákladné.                                                                                                                                A preto sa to všetko zisťuje iba položením jednoduchej otázky, odpoveď pritom vyplýva z aktuálnej nálady daného respondenta k danému médiu, ako schopnosti racionálne posúdiť kvalitu danej relácie. Dva príklady. Pondelok 7. novembra 2016.  Opozícia zverejnila fakty o nákladoch na slávnostnú večeru, hostiteľom bol predseda NR SR A. Danko a uskutočnila sa pri príležitosti stretnutia predsedov parlamentov krajín EU. Keby to respondenti prieskumu vedeli a zároveň by si mohli pozrieť v ten deň hlavné spravodajské relácie všetkých televízií a zistili by, že v TN Markízy a Novinách JOJ sa to vysielalo, ale v Správach RTVS NIE, ako by asi odpovedali na otázku Ktorá televízia má podľa vás najobjektívnejšie spravodajstvo? Piatok 11.11.2016. Téma Edunet. Projekt ministerstva školstva o zabezpečení internetu pre školy na Slovensku. Uskutočnilo sa stretnutia zástupcov ministerstva školstva a odborníkov z oblasti IT. Potvrdilo sa, že projekt bol predražený. V Televíznych novinách Markízy a Novinách JOJ boli ucelené autorské reportáže. Vo verejnoprávnych Správach RTVS to realizovali textom z tlačovej agentúry pre moderátora a dvoma synchrónmi. Zástupca ministerstva odpovedal na otázky, ktoré dávala redaktorka Markízy a odborníci IT boli zaznamenaní z tlačovej konferencie. Treba si pozrieť a porovnať. Ak by po zhliadnutí nielen mediálnemu odborníkovi, ale aj divákovi, bola položená otázka Ktorá televízia má podľa vás najobjektívnejšie spravodajstvo?, tak zrejme ťažko bude odpovedať, že RTVS.

POINTA: SVEDECTVO REDAKTORKY                                                                                            Príkladov by bolo ďaleko viac. Aby som text už nepredlžoval, tak najvýstižnejšou pointou bude facebookový status bývalej dlhoročnej redaktorky RTVS L. Tomečkovej: „Nerozumiem jednému. Prečo si všetci myslia, že za Miku sa žiadna reportáž v spravodajstve nestiahla, nikto na nič netlačil, nezadával a podobne... Len preto, že niekto verejne povedal, že má zálusk na RTVS...tak sa každý čert stane okamžite svätým? Naozaj si všetci myslíte, že Mika mi dal polročnú mlčanlivosť po odchode len preto, lebo bol nezávislý, spravodlivý, férový, úžasný, že by to nechcel zverejniť? Bolo to vždy a za každého riaditeľa. Jeden to iba viac skrýval, druhý menej. A bolo to len na redaktorovi, ako sa s tým vysporiada. Niekto za tisícový plat, niekto za stovkový. Veľmi mi prekážajú davové psychózy, pritom ľudia vôbec netušia, čo sa vo vnútri deje.“ Zatiaľ bez ďalších slov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŽENA

Facky, traumy, málo ľudskosti. Aj tak zobrazuje dokument slovenské pôrodníctvo

Znova sa hovorí o pôrodoch, ozývajú sa traumatizované ženy.

DOMOV

Za nástenku dostali dlhoročné tresty Janušek a Štefanov

Exministri výstavby za SNS budú jediní odsúdení.

KOMENTÁRE

Janušek je len Ficov figový list

Nemožno sa ubrániť pocitu, že ide o ukážkový prípad selektívnej spravodlivosti.


Už ste čítali?