Dianie okolo rozhodnutia USA vstúpiť do vojny s Irakom hovorí. veľmi jasnou rečou. Média vtedy vôbec nepomohli verejnosti objektívne posúdiť, čo robí americká administratíva. Prestali byť nezávislé. Sypanie si popola na hlavu prišlo až s odstupom rokov. Publicista V. Žák vo svojej analýze pri príležitosti 10. výročia teroristického útoku na Svetové obchodné centrum konštatoval: „Potvrdilo sa, aké ovplyvniteľné sú médiá, ktoré závisia od príjmov z reklamy, pokiaľ vláda neváha využiť strach spoločnosti, aby ´konštruovala realitu´." Nuž ale čím viac sú mocou ovplyvniteľné médiá, tým je zraniteľnejšia demokracia.
Sme teda pánmi svojho konania? Naozaj sa všetko deje tak, ako to na prvé počutie, videnie, či prečítanie vyzerá? Zdajú sa vám tie otázky nenáležité?
Nedá mi, aby som ich nevyslovil v súvislosti s najnovšou akciou polície pri prehliadke vozidla bývalého šéfa vojenskej tajnej služby T. Mikulca a jeho následnom obvinení. Kamery Markízy (pozoruhodné, že tam bol štáb v reálnom čase zásahu?!) mali možnosť nahliadnuť takmer až do auta, zábery nám jasne približovali činnosť policajtov. V iných prípadoch však polícia oboženie páskou miesto činu v takej vzdialnosti, že kamery nevidia nič. Keďže ide o kauzu tajnej služby, nemala skôr polícia auto naložiť na odťahovku a skúmať ho niekde v policajných útrobách? Príliš verejného spochybňuje celkovú dôveryhodnosť.
Dávali si však diváci pri sledovaní danej reportáže podobné otázky? Alarmujúcu situáciu v mediálnom priestore dokazuje aj najnovší prípad redaktorky Hospodárskych novín Martine Tvardzíkovej Ruttkayovej. Išla na políciu vypovedať ako svedok vo veci rozkrádania majetku vojenskej tajnej služby. Zažila situáciu, ktorá je zaskočila. Vedeli o nej všetko – kedy a kde bola svojím autom, kde parkovala, s kým sa stretla, s kým telefonovala. Dokonca o nej vedeli, aké má dieťa. „Postupom, ktorý zvolila polícia, chceli dať najavo, že nechcú aby som o prípade informovala a každého, ktorý o tom niečo vie, chcú zastrašiť, aby sa v tejto veci nehrabal,“ povedala redaktorka.
Niekdajší šéf vyšetrovateľov J. Šátek v jednom zo svojich textov k súčasnému stavu polície uviedol:„Politici bez rozdielu ideologického zafarbenia dve desaťročia nebudovali, ale devastovali políciu. Na svoj obraz vyvinuli prototyp policajta, ktorý robí len to, čo chce politik. Osadzujú politicky im oddaných policajtov na rozhodujúce funkcie, aby im dávali „pozor“ na určité kauzy a osoby, a aby „dirigovali“ tieto záležitosti správnym smerom. Tím sa de facto stavajú nad zákony tohto štátu.“
Ako sú v tomto prostredí na Slovensku odolné médiá? A ako samotní novinári? Majú pre svoju tvorbu dostatok slobody? Sú vo svojom vnútri dostatočne slobodní?
Keďže to mám možnosť hodnotiť spätne s odstupom 20 rokov aj v súvislosti s poznaním činnosti doterajších vlád a ich legislatívnych zásahov do mediálneho priestoru, s poznaním správania sa konkrétnych politikov v jednotlivých vládach vo vzťahu k novinárom, tak môžem konštatovať, že obdobie od januára 1990 do prvých slobodných volieb v júni toho istého roka, bolo obdobím pre prácu novinárov najslobodnejším. Z pohľadu slobody tvorby, vyjadrovania názorov, neexistencie cenzúry, ale ani neexistencie autocenzúry, to boli jedinečné mesiace a zrejme sa už nikdy nezopakujú. Do volieb v júni 1990 bola v činnosti jednotlivých redakcií citeľná snaha po sprostredkovaní všetkých názorov vo vznikajúcich nových politických prúdoch. V tom období naozaj nebol problém získať názor politika alebo hociktorého jednotlivca z ďalších spoločenských oblastí života. V neskoršom období po voľbách v júni 1990 sa však v redakčných tímoch začala postupne prejavovať u redaktorov príklonnosť k tomu-ktorému politickému prúdu, citlivé to bolo najmä v období, keď sa v politike začali presadzovať tendencie k osamostatneniu Slovenska. Po spomínaných voľbách a konštituovaní predtým nepoznaných politických protiváh (vládna koalícia a opozícia) sa začala vo vzťahu politických elít a novinárov postupne presadzovať snaha uprednostniť názor vládnucej moci. Iný pohľad začínal byť vnímaný ako názor nepriateľský. Tieto tendencie nemali charakter skokovej zmeny, boli postupné, uskutočňovali sa zo strany vlády cez tendencie brzdenia finančných tokov do verejnoprávnych médií, prostredníctvom legislatívnych zmien, cez osobné poznanie konkrétnych politikov s konkrétnymi novinármi. V redakciách sa to začalo prejavovať priamymi zásahmi do pripravovaných príspevkov, zadávaním úlohy akú udalosť a ako treba spracovať.
Poznám prípad, kde pri spracovávaní reportáže o jednej podivuhodnej zmluve jedného štátneho zdravotníckeho zariadenia stál pri autorovi riaditeľ. V daný deň sa reportáž strihaná pod dozorom šéfa odvysielala, ale autor sa ďalej radšej kauze prestal venovať. O prepojení politiky a médií podáva dôkaz aj obdobie po každých voľbách, keď sme svedkami niekedy väčšieho, niekedy menšieho odchodu novinárov z redakcií do pozícií hovorcov či mediálnych poradcov. Máme teda slobodné alebo závislé médiá? Máme slobodných alebo závislých novinárov?
(pokračovanie)