reklama

Keď Mečiar hovoril o Ficovom vydieraní amnestiami, či chýbajúce slová o koalícii morálnych

Moji starí rodičia sa musia v hrobe obracať, keď počúvajú politickú demagógiu poslanca za SMER-SD M. Číža. Jeho reči v záhrobí vnímajú o to viac, že sú pochovaní na cintoríne v Štiavnických Baniach, obci, kde M. Číž trvalo býva.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (28)

Aj uplynulú nedeľu v relácii RTVS O 5 minút 12, v ktorej boli témou Mečiarove amnestie a ich možné zrušenie, prejavil v prvom rade chladnú politickú vypočítavosť bez snahy zohľadniť aj morálny aspekt spomínanej problematiky. M. Číža som videl aj medzi smútiacimi hosťami v Dóme svätého Martina, kde sa vo štvrtok 13. októbra uskutočnila pietna rozlúčka s prvým slovenským prezidentom M. Kováčom. V jeho vyjadreniach nebolo ani za máčny máčik cítiť, že by si uvedomoval slová zo smútočného príhovoru súčasného prezidenta A. Kisku: „Nemôžeme — nikto z nás, ktorí sme zodpovední za správu vecí verejných — považovať zločiny mečiarizmu za minulosť, ktorej radšej treba dať pokoj. Nedá sa s čistým svedomím hovoriť o rešpekte k právu, spravodlivosti, k vlastnej republike, ak páchateľov štátom organizovaných zločinov chráni naďalej amnestia, ktorá znemožňuje, aby sa zodpovedali pred súdom.“ Áno, všetci tí (a nie je to len časť politického spektra, ale aj niektorí politológovia a čo ma najviac zaráža, aj časť novinárov), čo dookola opakujú tú R. Ficom vyslovenú mantru, že „Mečiarove amnestie boli morálnym dnom, ale ich zrušenie by bolo dnom právnym“, si neuvedomujú ten základný aspekt celej problematiky.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rakúsky sudca to označil jasne Treba posudzovať nielen aspekt, či je naplnená litera zákona, ale aj moment, či pohnútky, ktoré sa skrývajú za zákon, sú aj v súlade s morálkou a či vlastne nejde o zneužitie moci. Lebo v prípade niekdajšieho predsedu HZDS a predsedu vlády V. Mečiara ide presne o také konanie. O zneužitie moci vo svoj politický prospech. Vo štvrtok 31. augusta 1995 sa totiž na Slovensku zavlečením M. Kováča ml. udial akt štátneho terorizmu, v pozadí ktorého je evidentný podiel štátnej inštitúcie - tajnej služby. Tento aspekt si všimol aj sudca Vyššieho krajinského súdu vo Viedni, keď v odôvodnení rozsudku z februára 1996, prečo nevydá syna slovenského prezidenta do Nemecka, ale mu umožní návrat na Slovensko, napísal o postupe vtedajšej slovenskej vlády aj toto: „V rozpore so zaužívanými medzinárodnými zvyklosťami nenasledoval z oficiálnych miest protest proti zatknutiu a začatému vydávaciemu konaniu, ktoré boli umožnené násilným prevozom slovenského štátneho občana Michala K. z výsostného územia jeho domovského štátu do Rakúskej republiky a nebolo tiež požiadané o jeho neodkladný návrat, a to napriek skutočnosti, že vláda Slovenskej republiky musela vedieť o predmetných skutočnostiach.“ Podstatné konštatovanie sa nachádzalo v závere odôvodnenia rozsudku: „Tým vzniká odôvodnené podozrenie, že Michal K. bol zbavený slobody a násilím prevezený do Rakúskej republiky, a to prostredníctvom jej podriadenej organizácie, resp. osobami konajúcimi pre ňu, aby sa týmto spôsobom umožnilo jeho vydanie do Nemecka.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Svěchota: ideovým otcom bol Mečiar Bezpečnostný analytik M. Žitný, ktorý v tom období pracoval v redakcii Slobodná Európa, k spomínanému obdobiu už viac razy poznamenal, že zavlečenie malo politický motív vo vytvorení tlaku na úradujúceho prezidenta, plánovači predpokladali, že danú okolnosť neunesie a bude abdikovať. „Napokon my vieme z tej doby, že vládne kruhy sa snažili dokúpiť, dávam to slovo dokúpiť do úvodzoviek, ale môže to byť aj bez úvodzoviek, osem poslancov. Vtedy vládna koalícia HZDS, SNS a ZRS disponovala 82 poslancami a potrebovali dokúpiť osem ľudí, aby mali 90 hlasov, ústavnú väčšinu, aby mohli prezidentovi skrátiť funkčné obdobie. Keďže sa im to nepodarilo, tak pristúpili k inému plánu a tým bol únos prezidentovho syna,“ uviedol v televízii M. Žitný. Samotný námestník SIS J. Svěchota v januári 1999 v rozhovore pre týždenník Plus 7 dní uviedol, že cieľom zavlečenia bolo diskreditovať prezidenta, akciu riadil vtedajší šéf SIS I. Lexa a „ideovým otcom“ nápadu bol V. Mečiar. A ten istý V. Mečiar, v podstate hneď ako prevzal kompetencie prezidenta po skončení funkčného obdobia M. Kováča, udelil amnestiu na skutky súvisiace so zavlečením. Najskôr 3. marca 1998 (len na margo: v Zbierke zákonov bol text vytlačený už v noci na 3. marca, skôr ako ju kancelária prezidenta zverejnila), keďže však v nej boli nedostatky, tak ju ďalším rozhodnutím 7. júla 1998 ešte upravil, čo nemá v krajinách na európskom kontinente obdobu. Na dokreslenie politickej morálky samotného niekdajšieho lídra HZDS, štvornásobného premiéra a zastupujúceho prezidenta pridám aj slová, ktoré odzneli 1. decembra 1999 v talk-show R. Mullera vo vtedajšej súkromnej televízii Luna. Keď spevák V. Mečiarovi pripomenul slová námestníka riaditeľa SIS, ktorý ho označil za duchovného otca únosu mladého Kováča, tak V. Mečiar s tvárou toho najlepšieho hráča pokru zareagoval: „Keby som ho vymyslel, nebol by taký spackaný. Ani som ho nevymyslel, ani nezorganizoval. Škoda.“ Predseda vlády tiež bohorovne tvrdil, že rodine Kováčovcov bola poskytnutá nadštandardná diplomatická pomoc, pritom realita bola úplne opačná. Naše ministerstvo zahraničných vecí totiž vôbec nepožiadalo o vrátanie zavlečeného občana do vlasti, pritom išlo o bežnú zaužívanú diplomatickú prax. A uvedenú skutočnosť už tri mesiace predtým, v septembri 1996, uviedol v náleze Ústavný súd: „Tým, že Slovenská republika, zastúpená ministerstvom zahraničných vecí, zostala nečinná, bolo porušené právo občana, dané mu ústavou.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Politický tlak, či vydieranie V prípade Mečiarových amnestií išlo jednoznačne o konflikt záujmov, navyše vniesli do právneho poriadku neistotu, pretože rozhodnutie bolo vydané pred vyšetrením viacerých skutkov a vzťahujúce sa na neurčitý okruh osôb. Je smutným obrazom morálky slovenskej politiky, že už siedmy raz sa nenašla koalícia 90 ochotných poslancov, ktorí by si naplno uvedomili všetky súvislosti diania pred dvomi desiatkami rokov a aký to má vplyv na vnímanie konania politikov. Mnohí sa zakrývajú za alibistický postoj R. Fica, ktorý na margo Mečiarovho rozhodnutia už pred viac ako desiatimi rokmi konštatoval, že „amnestie sú morálny suterén, ale ich zrušenie by bol právny suterén“. Aj keď líder SMER-SD často v tejto súvislosti zdôrazňoval najmä ten normativistický pohľad na právo, nebránilo mu to, aby na konci novembra 2007, keď SMER-SD tvoril vládnu koalíciu s HZDS a SNS, využil amnestie na vytvorenie politického tlaku na svojho koaličného partnera v čase kauzy nominanta HZDS na Pozemkovom fonde (viacerí poslanci HZDS hovorili o vydieraní). Nahnevaný V. Mečiar sa vtedy rozhodol predčasne odísť z rokovania Koaličnej rady a pred novinármi povedal, že „Fico nám oznámil, že chce znova otvoriť témy ako zákon o preukazovaní pôvodu majetku a Mečiarove amnestie“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Opozičný folklór alebo nemorálnosť politiky? Predseda výboru pre európske záležitosti a poslanec SMER-SD Ľ. Blaha k ešte v apríli tohto roku, keď J. Budaj z OĽaNO predložil opätovne návrh na zrušenie Mečiarových amnestií, pred televíznou kamerou s ironickým úsmevom poznamenal, že to považuje „za istý opozičný folklór a evergreen, ktorý tu už niekoľko, možno už desiatkov rokov z opozície ide“. Ľ. Blaha mal v čase zavlečenia M. Kováča ml. 15 rokov a užíval si záverečné dni prázdnin po skončení základnej školy. Uznávam, že je pre neho ťažšie posúdiť všetky súvislosti a aspekty vtedajšieho diania. Je však už tak dlho poslancom a politikom, aby si naplno uvedomil, čo znamenalo vtedajšie konanie V. Mečiara a aký odkaz o charaktere a morálke slovenskej politiky znamená odmietanie zrušenia spomínaných amnestií a napokon má okolo seba dosť poslancov, ktorí v čase zavlečenia syna prezidenta boli dospelí a určite si plne uvedomovali všetky súvislosti. A takým Blahovym kolegom je určite aj M. Číž. Napokon, všetky ústavno- právne súvislosti ponúkol v apríli v obšírnej analýze poslancom SMER-SD ústavný právnik P. Kresák, ktorý je ako poslanec Most-Híd ich koaličným partnerom. Najskôr podotkol, že zrušením Mečiarovho rozhodnutia sa parlament nestáva vyšetrovateľom a ani sudcom, ale otvoria sa dvere na to, aby sa nastolila dvoch amnestií a rovnako postupovala britská Snemovňa lordov, keď rozhodovala o vydaní čilského diktátora G. Pinocheta. Ten takisto vydal amnestiu, ktorou amnestoval seba aj ďalších príslušníkov vojenskej junty.

Rozpor s povinnosťou hlavy štátu  Podľa P. Kresáka sa každá amnestia podľa teórií ústavného práva vždy spája s konkrétnym trestným činom, tak ako sa minulosť spája s konkrétnym páchateľom. Mečiarove dve amnestie tieto minimálne ústavné požiadavky nespĺňali. Keďže boli vyhlásené na neurčený počet páchateľov a pre neurčený počet skutkov. „Treba povedať, že toto je skutočne niečo, čo prekračuje všetky akceptovateľné hranice amnestie. Otázka znie, je možné nazývať amnestiou niečo, čo nespĺňa žiadne ústavné požiadavky na amnestiu? Nuž moja odpoveď je, že asi, asi ťažko,“ zdôraznil pred poslancami P. Kresák. Podľa neho by si nielen právnici, ale aj každý poslanec mal v súvislosti s uvedenou témou položiť aj ďalšie otázky. Existuje verejný záujem na odstránenie týchto amnestií z právneho poriadku Slovenskej republiky? Nepochybne áno! Je v záujme bezpečnosti štátu, aby sa tieto amnestie odstránili? „Existujú vážne indície, ktoré hovoria o tom, že na organizácii priebehu únosu, vraždy a ďalších trestných činov, ktoré sú spojené s únosom syna prezidenta Kováča, sa podieľali orgány verejnej moci. Jeden z tých orgánov verejnej moci je Slovenská informačná služba. A práve dôveryhodnosť napríklad v Slovenskú informačnú službu je prvoradým bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky.“ A teda odpoveď na predchádzajúcu otázku je tiež áno! P. Kresák ponúkol poslancom aj jasnú argumentáciu, prečo sa nemôže spájať zrušenie amnestií s retroaktivitou. A pripomenul tiež zahranično-politické súvislosti daných amnestií, keď konštatoval, že v súčasnosti sa Slovensko ocitlo v úplne inej situácii ako pri hlasovaní o predchádzajúcich šiestich návrhoch na zrušenie amnestií. „Od roku 2015 je Slovensko už priamo viazané medzinárodným dohovorom o ochrane osôb pred nedobrovoľným zmiznutím,“ povedal a zdôraznil, že to, čo bolo doteraz iba akousi všeobecnou povinnosťou medzinárodného práva, sa stalo od 14. januára 2015 povinnosťou, keďže Slovensko k tomuto medzinárodnému dohovoru pristúpilo. Ide o medzinárodný dohovor ľudských práv a základných slobodách, má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. „Rozhodnutie o udelení amnestie prezidentom Slovenskej republiky alebo teda predsedom vlády, konajúcim ako zastupujúci prezident podľa § 105 Ústavy, je nielen v rozpore so záujmami občanov Slovenskej republiky, ale aj v rozpore s povinnosťou hlavy štátu zachovávať a chrániť Ústavu Slovenskej republiky a princípy, na ktorých je budovaná,“ dodal P. Kresák.

Väčšina chráni zločiny v mene štátu  Precízna argumentácia ústavného právnika odznela na konci apríla tohto roku, kedy sa na parlamentnej pôde ocitol návrh na zrušenia Mečiarových amnestií už siedmy raz. Ale rovnako ako šesťkrát predtým, ani v apríli sa nenašla potrebná ústavná väčšina aspoň 90 poslancov. Najbližšie k tomu počtu to bolo počas vlády I. Radičovej, keď návrh na zrušenie Mečiarových amnestií prešiel prvým aj druhým čítaním, v záverečnom hlasovaní 3. februára 2012 však bolo za iba 78 poslancov. Rovnako celým legislatívnym procesom prešiel návrh aj pri prvom hlasovaní 10. júla 2002, keď vládu tvorili SDK, SDĽ, SMK a SOP. Z 96 prítomných poslancov však bolo za iba 56. Vo všetkých ostatných prípadoch návrh neprešiel ani do druhého čítania, kedy postačuje nadpolovičná väčšina z prítomných poslancov. Počas druhej Dzurindovej vlády (koalícia SDKÚ-DS, SMK, KDH, ANO) 18. mája 2005 zo 132 prítomných za posunutie návrhu bolo 65, čiže chýbali iba dva hlasy. Len na dokreslenie obrazu, že pri hlasovaní často rozhodujú iné záujmy ako ten prirodzený verejný. V tomto prípade návrh doplatil na existujúci konflikt medzi KDH a ANO po odpočúvaní P. Ruska, ktorý sa potom dohodol s V. Mečiarom, šesť poslancov ANO sa na hlasovaní nezúčastnilo a tie hlasy potom chýbali, aby sa návrh dostal aspoň do druhého čítania. Počas vládnej koalície SMER-SD, HZDS a SNS predložila opozícia návrh na zrušenie amnestií až dva razy. Prvýkrát sa hlasovalo 19. októbra 2006 (zo 131 prítomných bolo 78 za to, aby sa nepokračovalo v rokovaní o návrhu) a druhýkrát 28. októbra 2008 (zo 134 prítomných iba 55 za postup do druhého čítania). Návrh predložila opozícia aj počas jednofarebnej vlády SMER-SD, hlasovalo sa 17. marca 2015, ale za postup do druhého čítania zo 137 poslancov bolo iba 57. A napokon zatiaľ ostatný raz 28. apríla 2016 za postup návrhu do druhého čítania zo 129 prítomných bolo iba 55 poslancov. Smutný obraz parlamentu, o ktorom platí to, čo uviedol v predchádzajúcich dňoch bývalý predseda kresťanských demokratov J. Figeľ: „Mečiarove amnestie tolerované väčšinou parlamentu chránia zločiny v mene štátu.“

Chýbajúce slová o koalícii morálnych  A. Kiska v apríli po schválení Programového vyhlásenia vlády R: Fica vyzval na vytvorenie koalícia ochotných, ktorá je dôležitá pre úspech Slovenska v najbližších rokoch. Škoda, že uplynulý týždeň stojac pri rakve zosnulého M. Kováča prezident popri slovách, že všetci zodpovední za správu veci verejných nemôžu považovať zločiny mečiarizmu za minulosť, ktorej radšej treba dať pokoj a s čistým svedomím sa nedá hovoriť o rešpekte k právu a spravodlivosti, ak páchateľov štátom organizovaných zločinov chráni naďalej amnestia, nevyzval aj na vytvorenie koalícia morálnych. Tie v tom príhovore chýbali. Lebo slovenská politika a uplatňovanie moci má v sebe stále veľa nemorálnosti. J. Budaj pri odôvodnení svojho návrhu na zrušenie Mečiarových amnestií v apríli pripomenul a opakuje to aj v týchto dňoch, keď hovorí o už ôsmom predložení návrhu, že ústava je významný dokument, ale ešte významnejšie je to, čo má zastrešovať – spravodlivý štát. Hoci za uplynulých dvadsať rokov bola ústava menená viackrát z oveľa menej závažných dôvodov, doteraz sa nenašla dostatočná vôľa na to, aby si poslanci uvedomili, že Mečiarove amnestie zašpinili natoľko slovenskú politiku, že bez ich zrušenia sa nedá obnoviť dôvera v politickú moc. J. Budaj pripomína poslancom, aby sa súhlasným hlasovaním zbavili tej škvrny, aby neostali akoby komplicmi politika, ktorý amnestiou chránil únoscov a vrahov. Súčasní mocní (najmä poslanci SMER-SD a SNS) budú mať opätovne šancu hlasovaním o zrušení amnestií ukázať, súhlas či nesúhlas s nemorálnosťou moci spred 20 rokov. Platia totiž slová poslanca O. Dostála z klubu SaS, ktoré odzneli v relácii RTVS O 5 minút 12: „Zrušenie Mečiarových amnestií je z právneho hľadiska možné, z politického žiadúce a z morálneho hľadiska nevyhnutné.“

Ľubomír Lintner

Ľubomír Lintner

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Po pôsobení vo všetkých typoch médií a politike som teraz už dôchodcom, ale nechcem zanevrieť na žurnalistiku, dianie v spoločnosti a médiách. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu